On Life and things, Bratislava

I saw this lovely, fragile little lady smiling from far away. With a smile on her face she told me how many centimeters time and age combined have stolen from her: 17. With a little smile she said that she just admires all the opportunities young people nowdays have. On the other hand, she has the freedom to do only what she pleases to: I caught her on her way from the library (where she borrows audio books with poetry that she loves) to a glass of red wine with friends. I had the privilege to listen to a beautiful poem, right there, on the street, about how humankind should appreciate the unique beauty of life it's been given.
In the beginning I loved her little beret and her bright lipstick. In the end I loved her. Sometimes the most unexpected meetings can make the sun come out.

Úsmev tejto milej, krehkej dámy som videla už zďaleko na ulici. S úsmevom (a dohora vytočeným krkom) mi veselo oznámila, koľko centimetrov jej čas a vek dokopy a postupne ukradli z telesnej výšky: 17. Tiež s úsmevom si túžobne povzdychla, koľko šancí a životného priestoru na realizáciu dnes mladí ľudia majú. Na druhej strane, ona teraz robí už iba to, čo ju naozaj baví: ja som ju zastavila po ceste z knižnice (kde si požičiava audioknihy s poéziou, ktorú miluje) na stretnutie s priateľmi nad dvomi deci červeného. A priamo tam, na ulici, mi zarecitovala báseň o jedinečnej kráse a hodnote ľudského života.
Keď som ju zbadla na ulici, upútala ma jej milá biela baretka a žiarivý rúž. Keď sme sa lúčili, žiarila celá, a ja zrejme tiež. Je celkom sranda ako vám niekedy dokážu tie najneočakávanejšie momenty presvietiť celý deň.